Námět: Ondrej Lipovský
Choreografie, interpretace: Bora Debnárová, Ondrej Lipovský
Čas na návrat k znakom vyrytým do kostí, kamenných stien, pyramíd a chrámov.
Dve postavy, snáď sú na začiatku, snáď na konci. Možno je to muž a žena, možno len dve bábky ďaleko na svojom zabudnutom ostrove.
Postavy nie sú individuálne ani jednoznačné. Sú ako zošité a zostavené z rôznych častí, zo zvyškov, zo snov, z vášní. Každú chvíľu sa rozpadajú a premieňajú. V tomto pohybe smerujú neodvratne k svojmu konečnému tvaru.
Demonštrácia nemožnosti sprítomniť čokoľvek z histórie pomocou rozprávania príbehu. Pamäť je ako kartotéka s fotografickými snímkami, nie je v nej žiadny dej, akcie ani konflikt.
Téma projektu vychádza z najstaršej podoby čínskych znakov. Predstavenie pracuje so znakmi v ich sugestívnej moci, znaky sa odpútavajú sa od pôvodného významu a prihovárajú vlastnou obrazivosťou.
Autori sa zaoberajú otázkou do akej mieri môže znak reči ako meniaci jav vnímania hodnôt vytvoriť umelecké dielo, ktoré nie je určené pre tradičný spôsob prijatia, neplní však menej funkciu umeleckého diela. Proste len existuje, bez toho, aby vysvetľoval. Vytvárajú dielo, ktoré nemá formu, estetické hodnoty, dokonalosť. Dielo nemožné, ktoré nič neoznamuje, nič neodráža, neodvoláva sa na realitu, autora, diváka. Dielo, ktoré uniká interpretácií. Nie je určené ani spojené s miestom. Je ako život sám, prechodné, prchavé, v stálom pohybe. Nerobí nič, len existuje, len táto existencia zasadzuje okolitú realitu do ireálnej = umeleckej existencie.
Podporovatelé:
Network „Nová Sieť“, Česká republika
Kultúrne centrum Záhrada, Banská Bystrica, Slovensko
Městské divadlo Varnsdorf, Česká republika
Divadlo Muma, Hangzhou, Čína
Buenas Artes, Praha
KD Mlejn, Česká republika